ensorcelee

Tieto slová počúvam v poslednom čase tak  často, že si ich asi vsugerujem. A nielen ja, ale mnohé moje kamarátky.  Neviem v čom to bude, ale skrátka byť single je stále v povedomí  mnohých ľudí niečo čudné. Hlavne tie kamarátky žijúce už roky v stálom  partnerskom zväzku a nebodaj majúce na krku už aj nejakú ratolesť to  nevedia pochopiť. Väčšina z nich po skončení strednej školy sa čoskoro  vydala a založiť si rodinu bolo úplne prirodzeným vývinom udalostí.  Niektoré z nás však pokračovali v štúdiu a mladosť si trochu  predĺžili. Čoraz častejšie dostávam aj otázky typu, či sa nebudem náhodou vydávať…Čo sa všetci zbláznili? Sotva pred dvomi rokmi som skončila  vysokú  školu, pol roka si hľadala prácu a plánujem si trochu zabezpečiť život  a nie naopak…Je to tak ťažké pochopiť?! Neznamená to však, že netúžim  byť s niekým a fungovať vo vzťahu, ale naplánuje si človek toto?!

Nikdy som si nevyberala  mužov podľa  vzhľadu či nebodaj finančného zabezpečenia. Hlavne – nikdy som si NEVYBERALA. Po celý život som sa  asi naschvál  vyskytovala prevažne v ženských kolektívoch a mala som minimálnu  možnosť sa zoznamovať s novými ľuďmi. Ešte aj na vysokej škole som  patrila  k tým outsiderom, ktorí sa nezúčastňovali opileckých orgií, kde by som možno niekomu v podnapitom stave mohla zdať príťažlivá. Aj dnes  pracujem v kolektíve s väčšinovým podielom žien, až 75%. Muži, ktorí za niečo stoja, sú samozrejme vždy ovenčení statusom zadaní, šťastne ženatí (poprípade s milenkami) alebo  nejak  inak „postihnutí…“Ale pozor, dnes ani toto nie je prekážka!!! (ako  pre koho…).

Minule už začala aj moja mama s  tým, že by som si niekoho mala nájsť. Skutočne to naberá na vážnosti,  keď tá, ktorá donedávna hovorila, že keď má niečo byť, tak bude a že  aké  všelijaké dievčatá si niekoho našli, že ja raz určite tiež…Mama sa asi mýli.

Taktne som sa jej opýtala :  „Kde by som mala niekoho  spoznať?“

„Nikdy nevieš,“  odpovedala.

„Cestou do práce  či z  nej?“ znela moja ironická odpoveď. Pracujem od 9 do 18.00 každý deň, v podstate tu trávim celé dni.

„A to nikde  nechodíte?“ opýtala sa znovu.

„Chodíme…a  myslíš, že si, že dievčatám chodiacim v skupinách sa niekto prihovorí?“

Na toto mi už neodpovedala. Muži sa dnes ženám  neprihovárajú, nemajú na to „gule,“ resp. tie majú, ale na niečo iné…Občas sa mi zdá, či ozaj  nevyzeráme  ako ambiciózne single ženy, ktoré nikoho nepotrebujú. Omyl…Tak  neviem, rozmýšľam,  čo mám zmeniť, či sa mám prestať o seba starať alebo sa mám menej usmiať, či  smiať alebo mám prestať čítať knihy a vzdelávať sa, aby som náhodou  nebola  príliš inteligentná.

Vlastne párkrát som na ulici oslovená bola, to by  som klamala…Vždy to  boli cudzinci, niekedy dokonca veľmi pekní, tí akosi nemajú problém  s oslovením ženy, ktorá sa im páči, práve naopak. V tomto by si mohli  slovenskí chlapci čakajúci na iniciatívne ženy, ktorí čoraz častejšie o  sebe hovoria, že sú hanbliví, brať príklad.

Zopár mužov prešlo mojím životom, vždy to bolo tak trochu  „nasilu,“ iba  preto, že som už nechcela byť sama a chcela som vedieť, aké to je, byť  s  niekým. Väčšinou som však mala pocit, hlavne naposledy, že som  sa  cítila  viac  sama vo vzťahu ako keď som bola skutočne sama. Možno tomu niektorí  porozumejú,  iní nie. Skutočný dlhodobý vzťah som nezažila, neprežila,  nepoznám…Chcem  a nemám. Ako to mám niekomu vysvetľovať? Už ma to nebaví a strašne ma  to unavuje. A najviac vytáča do nepríčetnosti otázka: „Ako to, že ty  nikoho nemáš?“ Lebo som dokonca pekná, aj inteligentná a bla bla…Ja  si  tiež myslím, že mám čo ponúknúť ako človek aj ako žena, ale čo z toho,  že  si to myslím iba ja (a moje kamarátky) a že si vážim samu seba? Najlepšie  je,  keď  prídem domov  na  dedinu  a  nejaká  teta,  ktorú som pol roka nevidela mi položí  ako prvú otázku, či som si v BA už niekoho našla…Na infarkt…A zase som náročná a tak to ide dookola…

Nie, nie som náročná, nikdy som nebola, brala som všetko, čo  prišlo (každému mužovi som dala šancu), no  bohužiaľ to zatiaľ nevyšlo. Nemám žiadne „typy“ ani sa mi nepáčia  vyslovení  krásavci s vypracovanými telami. Radšej mám svaly na mozgu…To bude  asi  ten zásadný problém :-)

Skrátka mám pocit, že aktuálne nie je problém niekoho nájsť,  ale vôbec  niekoho stretnúť.  A potom, buď tam príťažlivosť je alebo nie je  a bodka.

Tak vraj nemáme veriť na tých „pravých“ a „pravé“ a venovať  sa  tomu,  kto je práve pri nás. Takže idem sa venovať kamarátkam, pekný deň  prajem…